Príprava na nástup do škôlky by mala prebiehať postupne a v predstihu, ideálne už niekoľko týždňov až mesiacov pred plánovaným nástupom. Pre TASR to uviedla psychologička z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie Beáta Sedlačková. Dôležité je podľa nej uvedomiť si, že dieťa nastúpi do nového prostredia, kde bude tráviť veľkú časť dňa bez blízkych, s neznámymi dospelými a deťmi. Podotkla, že nastáva naozaj veľká zmena a je prirodzené, ak ju sprevádza neistota alebo strach.
- Príprava na škôlku by mala prebiehať s predstihom.
- Rodičia by mali trénovať samostatnosť detí v základných veciach.
- Rozhovory a návštevy škôlky znižujú obavy dieťaťa z nástupu.
- Rodičia nemajú prenášať svoje obavy na deti.
Odporúča rozprávať sa s dieťaťom o škôlke ako o mieste, kde sa stretáva s kamarátmi, hrá, kreslí, dozvie sa niečo nové. Pomôcť môže aj čítať knihy o škôlke alebo pozerať rozprávky, videá primerané veku (o deťoch, ktoré chodia do škôlky). Tiež navštíviť priestory škôlky vopred, priblížiť dieťaťu, kde bude tráviť čas, navštíviť deň otvorených dverí. Radí aj zaviesť drobné rituály, ktoré posilnia pocit istoty, ako je ranný pozdrav, drobnosť od rodičov vo vrecku, opakujúca sa postupnosť ranných úkonov.
Ako doplnila, potrebné je trénovať samostatnosť - obliekanie, umývanie rúk, pitie z pohára, stolovanie, lebo to podporí dôveru dieťaťa vo vlastné schopnosti. Za dôležité považuje, aby dieťa vnímalo škôlku ako niečo známe a predvídateľné, znižuje sa tým podľa nej úzkosť z neznámeho.
Vysvetlenie, čo dieťa čaká, by podľa psychologičky malo byť jednoduché (nezahlcovať dieťa informáciami), pravdivé (môžu sa vyskytnúť aj ťažkosti, ale spolu ich zvládneme, som tu pre teba a pomôžem ti) a zároveň povzbudzujúce. „Môžeme dieťaťu pripomenúť, čo už všetko dokázalo, čo sa mu podarilo. Vyhnúť sa treba nepresným a zavádzajúcim informáciám - napríklad, že sa tam zahrá a hneď pôjde domov, ak tam bude celý deň. Pre deti je dôležitá pravda a úprimnosť primeraná veku. Nemali by sme sa tváriť nadmieru nadšene a popierať možné problémy,“ uviedla.
Ak má dieťa obavy, netreba ich podľa nej popierať („neboj sa, to nič nie je“), ale uznať ich a zároveň ponúknuť istotu. „Je v poriadku, že sa trochu bojíš. Je to nové. Ale budem na teba myslieť a viem, že to zvládneš,“ objasnila.
Prirodzené je podľa nej, že aj rodičia prežívajú obavy a často silné emócie, možno aj intenzívnejšie ako deti. „Môžu mať strach, ako prebehne separácie dieťaťa, výčitky, že dieťa ostane bez nich, či bude o dieťa dobre postarané, smútok za obdobím, keď boli stále spolu,“ priblížila. Za základ považuje, aby rodič neprenášal na dieťa vlastné obavy. „Deti veľmi citlivo vnímajú emócie rodičov, aj keď rodičia hovoria niečo iné. Neverbálne signály prezradia strach rodičov, dieťa si môže spájať škôlku s niečím negatívnym,“ doplnila.
Rodičom odporúča otvorene hovoriť o svojich pocitoch so svojim partnerom, blízkymi, priateľmi, v prípade, ak mu obavy výrazne zasahujú do života a úzkosť neklesá, poradiť sa so psychológom. Treba si podľa nej uvedomiť, že obavy sú prirodzené, ale prechod do škôlky je zároveň príležitosťou pre rast a samostatnosť dieťaťa. Taktiež radí pomôcť si pozitívnym rámcom, dieťa zažije aktivity, ktoré mu už rodič nedokáže zabezpečiť (nové hry, kamaráti, pestrý program, naučiť sa nájsť si svoje miesto medzi rovesníkmi).