Posledné Repete bolo pre Ivana Krajíčka († 57) utrpením: Hoci cítil koniec, práce sa vzdať nedokázal!

Divadelné dosky a koncertné pódiá, to boli dve domény, medzi ktoré delil Ivan Krajíček svoj nesporný umelecký talent. Pamätáme si ho ako všestranného umelca – herca, speváka, režiséra, moderátora, konferenciera a zabávača. „Mozart slovenského zábavného priemyslu“ zanechal množstvo skvelých diel, ktoré aj dnes vylúdia na tvári úsmev či pobavia. Vrátane spomienok na jeho spoluprácu s Oldom Hlaváčkom a ich Hostinec pod gaštanom.

Od odchodu tohto legendárneho umelca, ktorého poznajú mnohé generácie Slovákov, uplynulo už 26 rokov. Jeho manželka Mária dodnes žije v byte, kde Krajíčkovci prežili najkrajšie roky života a tvrdí, že jeho prítomnosť cítia aj po rokoch.

„Stále s ním žijem, hoci tu už nie je toľké roky. Niekedy, keď som v byte sama, sa s ním aj nahlas rozprávam. Viem, že je so mnou. Všade mám aj jeho fotografie. Ja aj moje deti ho máme stále hlboko v srdci,“ povedala v rozhovore pre Plus 7 dní vdova, ktorá sa s dcérou Sašou a vnukom Maťkom stretáva takmer každý deň. Ich syn Ivan dlhodobo žije v Austrálii.

Ivan Krajíček sa narodil 24. mája 1940 v Žiline. V roku 1945 ho rodičia prihlásili v rodnom meste do Ľudovej školy umenia, kde sa učil hrať na husliach a vzdelával sa aj v teoretickej hudobnej výchove. Popri tom sa neskôr venoval aj spevu.

Po maturite v Trenčíne študoval herectvo na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Pravidelne začal spievať počas vojenskej služby vo Vojenskom umeleckom súbore Jána Nálepku. V roku 1963 nastúpil do bratislavského Divadla Nová scéna. Začínal v činohre, ale potom prešiel do operetného súboru, v ktorom sa stal ako sólista jeho prvou hviezdou. Od roku 1975 bol v slobodnom povolaní.

Ivan Krajíček, pedant a workoholik, stál v pozadí mnohých úspešných projektov. Pracoval v neuveriteľnom nasadení – aj na dovolenky chodieval s kufrom plným papierov, novín a s písacím strojom. Ak nepracoval dva dni, cítil sa nesvoj.

„S Ivanom nebol celkom bezproblémový život. On žil veľmi pre svoju prácu, pre kolegov, pretože to bola tímová práca,“ povedala v roku 2015 Mária pre Nový čas. Vianoce trávil pravidelne vo Vysokých Tatrách a personál jeho rodinu vítal 23. decembra vetou: „Vianoce sa už začali, Krajíčkovci idú!“

V 70. rokoch patril Ivan Krajíček medzi najobľúbenejších slovenských spevákov, známe boli piesne ako napríklad Svetová sláva, Mama, Oči čierne či duety Cesta do neba a Nočná ruža, ktoré naspieval so Zorou Kolínskou. Hral aj vo viacerých operetných a muzikálových predstaveniach.

Za postavu Kornelia v muzikáli Hello Dolly! dostal na festivale v Karlových Varoch cenu za herecký výkon. Ivan Krajíček bol režisérom aj prvého slovenského pôvodného muzikálu Cyrano z predmestia, ktorý mal na Novej scéne premiéru 8. októbra 1977.

Spolu s Oldom Hlaváčkom vytvorili úspešnú dvojicu. Ich kabaretné programy najskôr bavili poslucháčov Slovenského rozhlasu, ktorí si ich pamätajú najmä ako dvojicu gazdov v Hostinci pod gaštanom. Neskôr spolu prešli do televízie, kde sa bez nich nezaobišiel takmer žiadny galavečer či Silvester. Úspech žali aj s televíznou reláciou Vtipnejší vyhráva, ktorá vychádzala z divákmi zaslaných vtipov.

Prvým hudobným programom, ktorý začal Ivan Krajíček moderovať v Slovenskej televízii, bola Diskotéka pre starších a pokročilých, ktorá neskôr zmenila názov a vznikla obľúbená relácia Smiem prosiť? Nezabudnuteľným programom, s ktorým Krajíček prišiel, bola mimoriadne obľúbená televízna relácia Repete. V nej divákom pripomínal takmer zabudnuté no stále svieže pesničky i ich interpretov.

„Čo bolo dobré, to stále dobré je, vráti nám radosť, urobí mladosť a koho treba, toho zahreje,“ znela úvodná pieseň populárnej hudobno-zábavnej relácie Repete, do ktorej prišlo v prvom kole 16-tisíc korešpondenčných lístkov divákov hlasujúcich za najobľúbenejšiu pesničku. V roku 1993 sa toto číslo vyšplhalo na rekordných 180-tisíc hlasov. Posledný diel Ivan Krajíček odmoderoval vo februári 1997. V relácii istý čas pokračovala Zora Kolínska.

„24. mája sme ešte oslávili jeho narodeniny a 5. júna zomrel. Hoci cítil koniec, práce sa vzdať nedokázal, ani nechcel. Posledný diel Repete už moderoval v bolestiach a posediačky,“ zaspomínala si vdova.

Všestrannosť Krajíčkovho talentu dokresľuje aj niekoľko desiatok filmov a televíznych adaptácií divadelných hier, v ktorých si zahral. Za všetky možno spomenúť Šesť postáv hľadá autora (Magdaléna Lokvencová-Husáková, 1964), Čaj u pána senátora (Karol Spišák, 1967), Krajíček sa objavil aj v legendárnom vojnovom filme Nebeskí jazdci (Jindřich Polák, 1968).

Diváci ho mohli vidieť tiež v obľúbenej „tatranskej“ komédii Stratená dolina (Martin Ťapák, 1976). Pod dvadsať sedem televíznych diel sa podpísal aj ako režisér - vrátane rozprávky Figliar Sťopka či detského seriálu My sme malí muzikanti. Vo februári 1997 sa Ivan Krajíček úplne stiahol z verejného života. Onedlho na to zomrel po ťažkej chorobe 5. júna 1997 v Bratislave vo veku päťdesiatsedem rokov.