Hovoriť pravdu. Hovoriť ju nahlas – a nezovšeobecňovať. Aj takto by sa dalo zhrnúť zásadné, rozhodujúce a celoživotné presvedčenie a konanie Evy Mosnákovej. O úmrtí Mosnákovej vo veku 95 rokov informoval denník SME.
Narodila sa v Brne, prvé roky svojho detstva prežila v Handlovej. Po potlačení Slovenského národného povstania sa so svojimi rodičmi sedem mesiacov ukrývala pred transportom do Osvienčimu na majeri pri Močenku neďaleko Nitry. V rodine záchrancov, sudetských Nemcov, našla aj svojho budúceho manžela, Vladimíra. V roku 1955 ho neprávom komunistický režim odsúdil a poslal na niekoľko mesiacov do Jáchymova.
Evu Mosnákovú, vyštudovanú ekonómku, vtedajší režim potrestal za angažovanie sa proti okupácii v roku 1968. Viedla bratislavský klub tých, čo prežili holokaust. A hovorila, že: „keď človek žije sám pre seba, nie je to plnohodnotný život. Nie myslieť na seba, ale pomáhať druhým. To je to, čo človeka poháňa.“.
Prezident Slovenskej republiky jej v minulosti udelil štátne vyznamenanie, Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.