Dcéra Jula Satinského o smrti otca: Z jedného sa stihol vyliečiť, ale to druhé ho zabilo!

Od smrti jedného zo zakladateľov moderného, inteligentného slovenského humoru, herca, komika, dramatika a spisovateľa onedlho uplynie 20 rokov. Július Satinský zomrel v Bratislave 29. decembra 2002 vo veku 61 rokov.

Na tento deň si dobre spomína jeho dcéra Lucia (36), ktorá v podcaste Ľudskosť prezradila čo sa dialo, keď sa celé Slovensko dozvedelo, že jej otec navždy odišiel.

„Keď zomrel, mama zavolala záchranku. Robí sa to preto, aby lekár vystavil úmrtný list. Ja by som sa bývala chcela s ním ešte rozlúčiť. Byť s ním v tichu doma. Lenže o pár minút na to šiel na Markíze titulok, že zomrel Julo Satinský - a začali zvoniť telefóny. Od Dzurindu, cez susedov, až po mnohých ďalších a ten telefón nám neprestal zvoniť celý ďalší týždeň,” spomína na ťažké chvíle Lucia, ktorá mala vtedy iba 16 rokov.

Július Satinský († 61) zomrel na rakovinu, ktorú mu diagnostikovali pri preventívnom vyšetrení. „V rodine sme mali jednu zlú skúsenosť a jemu zistili dokonca niekoľko onkologických ochorení. Z jedného sa stihol vyliečiť, ale to druhé ho zabilo. Otec si nevšímal príznaky a keď mu to oznámili, bolo to už v pokročilom štádiu a musel ísť hneď na operácie,” prezrádza Lucia a dodáva, že otcov brat Vojto mal podobný typ rakoviny, no on sa z nej vyliečil.

Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave. V roku 1966 vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Spolu s Milanom Lasicom vytvoril intelektuálnu komediálnu dvojicu. Od roku 1959 vystupovali vo vlastných autorských programoch. Ako vysokoškoláci predvádzali svoje autorské dialógy počas tzv. Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. V rokoch 1964 až 1967 pôsobil Satinský ako dramaturg v Československej televízii.

Na konci 60. rokov účinkoval spolu s Lasicom v bratislavskom Divadelnom štúdiu zastrešujúcom niekoľko súborov, pričom predstavenie Soirée (1968) si okamžite získalo publikum. V roku 1970 im pre kritiku okupačných pomerov zakázali na Slovensku umeleckú činnosť a divadlo zatvorili.

Umelcov prichýlilo kabaretné divadlo Večerní Brno (1971 - 1972). Po návrate na Slovensko účinkoval Július Satinský na Novej scéne, najskôr v rokoch 1972 až 1978 v spevohre, potom až do roku 1989 v činohre. Vo svojich hereckých kreáciách využíval hyperbolu, kontrasty a nonsensy, ktorými vypointoval javiskovú výpoveď.

V roku 1982 vzniklo v priestoroch Tatra revue poetické a kabaretné divadlo Štúdio S, ktoré sa v apríli 1999 zmenilo na Štúdio L+S. V ňom začali Lasica so Satinským pôsobiť ako dvojica v obľúbenom programe Nikto nie je za dverami. Na klavíri ich sprevádzal Jaro Filip, ktorý s nimi spolupracoval aj na kabaretnom televíznom projekte Ktosi je za dverami. Medzi známe hry, ktoré v priestore uviedli patria Deň radosti (1986), výber zo starších dialógov Jubileum (1990), Náš priateľ René (1991).

Okrem herectva sa Július Satinský venoval tiež spisovateľskej činnosti. Medzi jeho známe knihy patria Rozprávky uja Klobásu (1996), Chlapci z Dunajskej ulice (2002) alebo Čučoriedkareň (2002). Neskôr vyšli knihy spomienok na Júliusa Satinského s názvom Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr (2003) a Bledomodrý svet Júliusa Satinského, pod ktorú sa autorsky podpísal Milan Lasica a Jan Kolář (2004).

Vďaka editorskej práci dcéry obľúbeného komika, Lucii Molnár Satinskej, vyšli v roku 2018 Gundžovníky zachytávajúce korešpondenciu medzi Satinským a jeho rodinou, ktorej časť emigrovala.