Drsná skúsenosť poslankyne Marcinkovej! Práca v tíme prezidenta Kisku bola studenou sprchou: Nemala som ani na nájom!

Poslankyňa NR SR Vladimíra Marcinková (34) je k verejnosti otvorená a nemá problém hovoriť aj o osobnejších veciach. V podcaste Zrkadlo duše opísala, ako sa dostala do tímu bývalého prezidenta Kisku a poukázala aj na paradoxnú situáciu, ktorá sa jej stala po prijatí ponuky pracovať pre jeho úrad.

Marcinková si na konci štúdia uvedomila, že právo ju až tak neláka a chcela by pričuchnúť k politike, no nebola vtedy žiadna politická strana, ktorej by bola ochotná sa upísať. V regionálnych novinách si prečítala, že nejaký človek zo Spiša, ktorý od nej býva asi 20 km, uvažuje o kandidatúre na prezidenta. Myslela si, že keď ho nikto nepozná, tak ho nezvolia.

Brala to podľa svojich slov ako minimálne riziko a aspoň na vlastné oči uvidí, ako sa to robí. Neváhala a napísala mu email, na ktorý dostala spätnú odpoveď do pár minút. Keď sa stretli povedal jej, že je prvým človekom v jeho tíme, prvým dobrovoľníkom. „A vlastne som celú tú kampaň zvládla s ním. Vybudovali sme si priateľský vzťah, vzťah dôvery. Potom som sa dostala až do jeho tímu,“ spomína.

„Nikdy sme sa o tom nebavili počas tej kampane. Nikdy mi nič nesľúbil. Ja som to robila úplne dobrovoľnícky, zadarmo. Nikdy mi nepovedal, že keď sa mi to podarí, aby ma nejak namotivoval, tak pôjdeš do môjho tímu. To sa nikdy nestalo. Ja som mala obrovské nadšenie, že to môžem zažívať, to mi úplne stačilo. To podľa mňa robil on skvelo. Nikdy ľuďom nič nesľuboval. Žiadne výhody, žiadne také, že cez kamaráta vybaviť. To sa mi fakt páčilo,“ dodáva poslankyňa.

Po skončení kampane sa ich cesty na nejaký čas rozišli. Marcinková bola na stáži na ambasáde v Paríži a neskôr uvažovala o návrate do Rakúska, kde mala dobrú pracovnú ponuku. Všetko ale zmenil Kiskov telefonát.

„Chytal sa za hlavu, že v celej kampani hovoril, že chce mladých ľudí dostať späť na Slovensko a jediná mladá, čo s ním robila, ujde do sveta. No a dal mi ponuku, on hovorí, že to musíme zmeniť, že musím prísť pracovať sem. Tak som sa vlastne dostala do jeho tímu, kde som bola najmladšia (vtedy 22-ročná, pozn. red.) a jediná žena. Som veľmi spontánny človek, ale mala som sa pýtať aspoň na plat,“ vysvetlila Marcinková.

„Išla som do štátnej správy a dodnes si pamätám, že som bola v šoku, to ma úplne odrovnalo. Ešte keď som bola na Erasme v Rakúsku, tak som mala štipendium, potom som mala stáž, kde som zarábala nejakých 1200 eur a večer som si chodila privyrábať do jednej kaviarne, to bolo ďalších 800 eur... Ja som mala proste peniaze,“ opísala svoju situáciu a pokračovala.

„Teraz som prišla pracovať na Slovensko pre prezidenta a mne nenapadlo sa pýtať na plat. No hádam nebude menší, ako som mala, keď som bola vysokoškolačka z brigády. Tak to som pochopila v štátnej správe, keď mi to nevyšlo ani na nájom, že je to zlé. To bola taká studená sprcha, že vždy sa pýtaj na plat. Je to dôležité. Ale dobre, človek sa učí, ale nevadí, lebo tá práca ma veľmi skoro začala baviť, a veľmi skoro som pochopila, že musím ísť pýtať zvýšenie platu, aby som tam mohla ostať,“ zakončila so smiechom.