S pribúdajúcimi rokmi sa v spoločnosti často skloňuje fenomén, že ľudia strácajú schopnosť prežívať čisté a intenzívne šťastie. V porovnaní s detstvom, keď na vyvolanie nadšenia stačili banálne aktivity - ako stavanie pevností z vankúšov, lozenie po stromoch či vymýšľanie dobrodružných hier - sa dospelosť zdá byť omnoho pragmatickejšia a citovo tlmenejšia. To zažíva aj moderátorka Adela Vinczeová. Viac o tom povedala v podcaste Filipa Jánošíka Lehotského.

Vinczeová si tieto zmeny začala najviac uvedomovať po tom, ako sa stala matkou syna Maxíka a dcérky Lujzy. "Chýba mi to, že normálne sa nad tým zamýšľam, aj keď vidím toho Maxíka, keď sa hráme, ako je on nadšený z vecí a ja si to pamätám, že keď som bola dieťa, ako som sa vedela tešiť z vecí," zamyslela sa nad tým, čo jej chýba z detstva.

Sama sa považuje za dosť vďačného a radostného človeka, no niečo tomu chýba. "Ale také to, že čo, wow, že teraz bežíš niekde, alebo lozíš na ten strom a prežívaš takú esenciu radosti, vieš? A teraz mám pocit, že sme takí uťapkaní. Neviem, či rozumieš, čo hovorím, ale že sa nevieš tak úplne tešiť zo všetkého, ako keď si bol dieťa," vysvetlila svoj pohľad na vec.

Zaspomínala si na svoje detstvo. "Že to mi chýba, ten pocit takého toho, wow. Keď si spomeniem, keď sme sa hrali s kamoškou, sme si robili lanovky doma a ja si na to pamätám, že aké to bolo. Sme si šnúry ťahali alebo hrali sme sa na poklad," prezradila. VIDEO nájdete na konci článku.

Tento prechod od detského „wow efektu“ k dospeláckej všednosti nie je len subjektívnym pocitom, ale fenoménom, ktorý má jasné psychologické a neurologické príčiny. Hlavným dôvodom tohto rozdielu je spôsob, akým ľudský mozog spracováva nové podnety.

Pre dieťa je svet nepopísaným listom, kde takmer každá skúsenosť predstavuje premiéru, čo stimuluje masívne vyplavovanie dopamínu. V dospelosti sa však väčšina situácií stáva rutinou a mozog ich vyhodnocuje automaticky, bez emočného náboja. Okrem toho do hry vstupuje kognitívna záťaž v podobe zodpovednosti, povinností a neustáleho plánovania budúcnosti, čo dospelým bráni plne sa koncentrovať na prítomný okamih.

Kým detská radosť je bezpodmienečná a okamžitá, dospelý človek má tendenciu podmieňovať svoje šťastie úspechom, materiálnym zabezpečením či dosiahnutím stanovených cieľov. Výsledkom je stav, keď sú ľudia v dospelosti síce racionálne vďační a spokojní, no esenciu spontánnej a nefalšovanej radosti nachádzajú oveľa ťažšie.