Koktejl.sk
O rozvoj profesionálneho divadelníctva sa na Slovensku významne zaslúžil režisér, herec a pedagóg Ján Jamnický († 66). V takmer 50 hereckých portrétoch znázornil rozmanité protikladné typy postáv a vytvoril množstvo réžií, najlepšie z nich s odklonom od konvenčných postupov.
Zomrel 4. augusta 1972 pri jednom zo svojich výstupov na obľúbené tatranské končiare, no príčina smrti ostala dodnes záhadou. Trocha svetla do prípadu priniesla podľa portálu Topky.sk kniha novinára Jána Čomaja, ktorý opísal jeho koniec ako samovraždu.
Ani lekári však v tých časoch nedokázali určiť, či bolo príčinou smrti podchladenie alebo čin človeka, ktorý sa pre ňu rozhodol dobrovoľne. V lete 1972 sa liečil v Tatrách zo silného zápalu pľúc, ale okrem choroby ho trápili aj depresie. V osudný deň sa vybral na túru a upratovačka našla v jeho izbe odkaz, že odišiel na Kriváň a ak nevyjde, bude na Sedielku. Po troch dňoch zalarmovali horskú službu.
Tá ho našla a ďalších 11 dní bojoval o život v popradskej nemocnici. Jeden zo záchranárov mal uviesť, že vedľa umelca sa našiel džús, do ktorého si nadrobil hrsť muchotrávok zelených. „Pán profesor však myslel na všetko. Zjedol aj niekoľko tabletiek. Užil ich možno preto, aby usnul čím skôr a potom umrel v spánku, alebo aby ho netrápili v agónii bolestivé kŕče,“ opísal Čomaj.
Detské roky prežil Jamnický v časoch monarchie, štúdiá a divadelné začiatky sa vzťahujú na medzivojnovú atmosféru ČSR, umelecké meno a vysokú prestíž si svojimi pozoruhodnými inscenáciami vydobyl počas vojnovej Slovenskej republiky, po jej zániku prišiel komunistický režim v obnovenej ČSR. Jeho nie jednoduchá ani bezproblémová osobnosť neplávala hladko vtedajšími režijnými vodami, keď tvoriví ľudia stáli pred skúškami odolnosti vlastného svedomia, presvedčenia a občianskeho postoja k realite.
Ján Jamnický (pseudonym Gustáv Marro) sa narodil 20. mája 1908 v Jasenovej v rodine evanjelického farára a profesora teológie na vysokej škole, v rodine, kde boli samozrejmosťou vysoké kultúrne, ľudské a spoločenské návyky a hodnoty. Na štúdiách medicíny sa zoznámil so svojou budúcou ženou, herečkou Vilmou Březinovou, ktorá ho priviedla k divadlu. A tak medicínu vymenil za štúdium herectva na bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémii a popri nej vyštudoval aj právo.
Do Slovenského národného divadla (SND) nastúpil v roku 1932. Bol vyhľadávaným predstaviteľom hrdinských a intelektuálne náročných postáv. Kritika oslavovala jeho javiskovú reč i pohybovú kultúru. Oceňovala jeho dôslednú snahu hľadať hĺbkovú psychologickú motiváciu postáv. Divákov zaujala jeho vysoká štíhla postava úsporný javiskový pohyb s dôrazom na výrazné gesto.
V SND pôsobil aj ako dramaturg, prekladal zahraničné divadelné hry, bol i režisérom. Pre prvú národnú scénu pripravil 25 inscenácií a postupom času sa už herectvu venoval len sporadicky. Ako prvý akcentoval na javisku symboliku vyjadrovania ľudských osudov. Jeho osobné a tvorivé peripetie sa prelínajú s menami viacerých popredných protagonistov našej divadelnej kultúry ako boli napríklad Janko Borodáč, Andrej Bagar, Emil Belluš, Ferdinand Hoffmann, Martin Gregor, Vilma Jamnická, Jozef Felix, Ján Sedlák či Zoltán Rampák.
Po skončení druhej svetovej vojny sa Jamnický k režijnej práci už nevrátil. Hrával v televíznych filmoch a inscenáciách, pôsobil ako recitátor. Uznanie zo strany kultúrnej verejnosti si získal bravúrnou interpretáciou modernej poézie. Jeho spôsob prednesu v mnohom ovplyvnil ďalších slovenských recitátorov. Zdôrazňoval hudobnú stránku a melodickosť slovenskej reči a vytvoril novú javiskovú reč. Mal nezvyčajný básnický talent a zásluhy na poli divadelnej moderny.
Ján Jamnický sa od začiatku zaoberal divadlom i po teoretickej stránke. Pripravil koncepciu divadelného zákona a podieľal sa aj na príprave zákona o poštátnení Slovenského národného divadla. Patril k členom prípravného výboru pre založenie Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave. V roku 1945 bol tri roky zamestnaný ako režisér a scenárista Československého filmu.
Študentom sa venoval ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na pražskej bábkarskej katedre Divadelnej akadémie múzických umení. Jeho nezvyčajný talent a zásluhy na divadelnom poli ocenili v roku 1970 titulom Národný umelec a v roku 1991 in memoriam vyznamenaním radu Tomáša G. Masaryka III. triedy.
Koktejl.sk
