Reportéri televízie JOJ a JOJ 24 si počas svojich vianočných služieb vypočuli a zažili mnoho silných príbehov, no niektoré v nich zostali navždy. Martina Rožaiová nikdy nezabudne na malého Lukáška, ktorému rožňavskí hasiči splnili sen stať sa na deň jedným z nich. Joža Kubániho dojala radosť chlapca, ktorý vďaka nadácii dostal elektrickú trojkolku.

Jana Tóthová spomína na rodinu z projektu Darované Vianoce, ktorej dobrí ľudia pomohli prežiť zimu a vrátili jej vieru v láskavosť. A Zuzana Pojedincová si popri bolestných spomienkach na tragédie pamätá aj chvíle, keď sa stal skutočný vianočný zázrak – haváriu, z ktorej všetci vyviazli živí.

Práve tieto okamihy pripomínajú, že Vianoce nie sú len o darčekoch, ale o dobrote, súcite a nádeji, ktorá dokáže meniť ľudské osudy. Reportérov televízie JOJ a JOJ 24 sa opýtali, aká vianočná správa im zostala v pamäti ako najsilnejší ľudský príbeh?

Nikdy nezabudnem na krásnu a zároveň emotívnu výrobu, kedy rožňavskí hasiči splnili sen malému Lukáškovi z Rožňavy, ktorý trpel nevyliečiteľnou chorobou. Lukáško sa chcel stať hasičom a obdivoval ich prácu. Rožňavskí hasiči ho pozvali na stanicu, kde spolu strávili krásne chvíle. Ukázali mu nielen ako vyzerá stanica, ale súčasťou splneného sna krásneho chlapčeka bola aj ukážka zásahu, čiže Lukáško videl aj ako hasia požiar.

Následne preňho pripravili aj vianočné pohostenie. Na tento príbeh nikdy nezabudnem, keďže bolo nádherné vidieť Lukáškove rozžiarené očká počas chvíľ strávených v hasičskej stanici, pamätám si, že na Vianoce si neželal nič iné. Lukáško už žiaľ svoj boj o život prehral a ja som vďačná, že som mohla byť pri chvíľach, ktoré potešili jeho srdiečko.

Dojala ma radosť obdarovaného chlapca, keď sme vďaka nadácii JOJ odovzdali elektrickú trojkolku Šimonovi do S. N. Vsi.

Najkrajšie Vianoce a Nový rok sú vtedy, keď nám nezazvoní telefón, čo v našom prípade znamená, že záchranné zložky i ľudia sú v bezpečí a nikomu sa nič zle nestalo. Žiaľ, máme v našej spravodajskej histórii aj smutné nakrúcania. Spomínam si na dve tragédie, na ktoré si vždy počas sviatkov spomeniem. Nielen na samotný zásah, ale aj na obete. Najviac nás zasiahol príbeh mladého Števka, ktorý sa deň pred Štedrým dňom stratil v Podolínci, kde bol na vianočnej párty.

Vidieť jeho mamku ako sa bojí o svoje dieťa a verí v dobrý koniec, bolo ťažké. Verili sme aj my. O to viac nás zasiahla správa, keď Števka našli v rieke o tri týždne neskôr. Bol mŕtvy. Nikdy na neho nezabudneme. Tak ako na obete silvestrovského požiaru v Huncovciach, kde prišli o život deti so svojou mamkou. Keďže sme s kolegom rodičia, sú to pre nás bolestivé spomienky. Tu sa nedá oddeliť práca od citov.

Nedá sa opísať bolesť príbuzných, ktorým sa pozeráte do očí a viete, že im nemôžete pomôcť. Ale máme aj jeden šťastný koniec. Priamo na Štedrý deň havarovala v Hranovnici dodávka a rodičmi a deťmi. Auto bolo na šrot, ale všetci prežili bez zranení. Vianočný zázrak. A čo naši príbuzní? Už si zvykli na to, že keď zazvoní telefón, utekáme preč.

Preto sa spolu s nami modlia a prajú si, aby boli sviatky požehnané pre všetkých. Vrátane hasičov, záchranárov a policajtov. Mnohí sú na staniciach a síce sú v službách, ale aby boli spolu za jedným stolom a nastal pokoj aspoň v tú sviatočnú chvíľu. Prajem pokojné sviatky všetkým v kruhu milovaných. Bez nešťastí, bez tragédií.

Bol to príbeh vrámci projektu Darované Vianoce, rodinka z obce na slovensko-ukrajinskom pohraničí, kde sa mama sama starala o deti a boli na tom tak zle, že nemali ani na základné hygienické potreby, niekedy ani na desiatu do školy. Vďaka anonymnému darcovi sme im mohli priniesť okrem potravín, drogérie a nevyhnutných spotrebičov napríklad a aj palivové drevo na zimu. A najkrajšia na tom bola následná vlna solidarity zo strany našich divákov, ktorí byt rodinky doslova zasypali darmi v rôznej podobe. Niektorí rodinke pomoc v období Vianoc posielajú dodnes...

Počas mojej prvej vianočnej služby som sa na Štedrý deň mohol stretnúť s ľuďmi, ktorí dobrovoľne zachraňujú životy. Pravidelne sa tento deň stretávali predstavitelia viacerých organizácií, ktorí vo svojom voľnom čase venujú pátraniu po nezvestných. Z rozhovorov viem, že toto obdobie je aj pre nich náročné. V pamäti mi v tomto kontexte ale utkvel zážitok z detstva. Keďže moja mamina je taktiež reportérka, stala sa aj situácia, ktorú si ako dieťa nikdy neželáte. Počas štedrovečernej večere zazvonil telefón a ona bohužiaľ musela okamžite odísť. S odstupom času tomu rozumiem, pretože naša práca je aj o takýchto situáciach.