Koktejl.sk
V dnešnej dobe sociálnych sietí sa zdá, že každý sa snaží prezentovať v tom najlepšom svetle. Dokonalé fotky, úsmevy bez chyby a životy, ktoré vyzerajú ako z rozprávky. No za leskom perfektných záberov sa často skrýva realita, o ktorej sa verejne nehovorí. Napriek tomu existujú aj takí, ktorí sa odvážia odhaliť svoju zraniteľnosť a otvorene hovoria o svojich bojoch s psychickými problémami.
Jednou z nich je aj slovenská vizážistka Zuzana Mračková, ktorá ma na sociálnej sieti viac ako 30-tisíc sledovateľov. Ako uvádza na svojom blogu, počas svojho života si prešla mnohými psychickými diagnózami, ako napríklad porucha príjmu potravy, depresia, úzkosť, vyhorenie či popôrodná depresia. Zuzana už viac ako 13 rokov navštevuje psychiatričku a terapeutku. Pred dvomi rokmi vyhorela a chcela sa dokonca zabiť.
Zuzana na sociálnej sieti pravidelne hovorí o svojom psychickom zdraví. Na konci októbra zverejnila príspevok, v ktorom priznala, že bola 2 mesiace hospitalizovaná na psychiatrickej klinike v Prahe. Do zariadenia prišla dobrovoľne na odporúčanie svojej psychiatričky. "Môj stav bol už pár mesiacov veľmi zlý, neudržateľný, nevedela som fungovať v bežnom svete. Vedela som, že sama to nezvládnem. Konečne som sa chcela liečiť. Tak naozaj. Na hospitalizáciu som čakala od konca mája, kedy mi moja doktorka povedala, že ju naozaj potrebujem," vysvetlila na úvod.
Na výber mala z viacerých kliník, no rozhodla sa pre tú v Prahe, pretože tam je najprísnejší režim. Bolo to pre ňu veľmi náročné rozhodnutie, keďže mala práce až nad hlavu a je matkou dvoch synčekov, Mariana a Richarda. Mala sa však o koho oprieť. "Bez podpory manžela by som to nedala. On bol ten, ktorý mi hovoril už dávno pred tým, že tú hospitalizáciu potrebujem a bez nej to proste nezvládnem(e). Mal pravdu. Ako vždy," napísala.
Na psychiatrii strávila 51 dní. "Bolo to náročné, boli dni, kedy som plakala a hovorila som si, že toto nezvládnem. Boli dni, kedy som len písala a vypísala sa zo všetkého, čo sa mi deje v hlave. Boli aj svetlé chvíľky. Strach, čo bude, keď odídem. Budem schopná dodržať ten stravovací režim? Vydržím nevracať? Veľa otázok a veľa plánovania. Veľa učenia. Veľa vŕtania sa vo svojom vnútri. Veľa AHA momentov. Sebazaprenia. Ísť, aj keď ti hlava hovorí stoj. Jesť. Cez slzy. Do posledného zrnka ryže každých 6 jedál denne. Tá panika, úzkosť a záchvaty pred pondelkovým vážením. Plakala som vždy už od štvrtka. To pozorovanie vlastného nahého tela v sprche. Nenávisť. Akceptácia," opisovala svoje pocity.
Režim bol veľmi striktný. "Vychádzky sme mali povolené podľa hodnoty BMI. Tí, ktorí mali menej ako 16, nemali vychádzky vôbec. Ja som mala vychádzky povolené po dvoch týždňoch hospitalizácie vždy vo štvrtok dve hodiny a cez víkend som mala celodenné, t.z. že som odišla po raňajkách a vracala som sa pred večerou. Vonku som musela zvládnuť desiatu, obed, a olovrant. To sa mi nie vždy podarilo… Nebolo to ľahké a sprevádzali to obrovské úzkosti. Každé jedno jedlo mimo nemocnice bolo extrémne náročné zjesť," spomínala.
Na vychádzke nahrala svojmu manželovi 5 minútovú hlasovú správu, v ktorej plakala a hovorila, že sa nenávidí. "Mala som pocit, že po takmer troch týždňoch na psychiatrii je môj stav stále horší a horší. Nenávisť voči vlastnému telu dosahovala svoje maximum, nemohla som sa na seba pozerať... Reakcia môjho muža ma však totálne zarazila. Povedal, že to bola najkrajšia hlasovka za posledné obdobie. Že vidí a počuje v mojich slovách obrovský posun vpred. Prvýkrát za mnoho rokov cítil, že som ochotná naučiť sa prijať sa taká, aká som… A moja choroba bojovala. So mnou. Lebo som išla silno proti nej. A preto bol hlas PPP silnejší, ako kedykoľvek pred tým," prezradila, ako ju jej manžel podporoval.
Po dvoch mesiacoch ju čakal návrat domov. "A čo bola prvá vec, ktorú som spravila, keď som sa vrátila po dvoch mesiacoch z psychiatrie? — jou, urobila som si kávu (lebo deti neboli doma, inak by som ich hneď vystískala). Víkend sme si užili s deťmi na maximum, vlastne som len striedala polohy pri objímaní a ľúbení. Chýbali sme si. Strašne. Bolo to ťažké. Veľmi," napísala Zuzana.
So svojou diagnózou stále bojuje. "Jeden deň sa cítim ako tučné prasa, do jedla sa extrémne nútim a po každom chode hovorím mužovi, akú mám zo seba depku a je mi zle, keď sa vidím nahá v sprche. Druhý deň som motivovaná a ochotná naučiť sa prijať svoje telo také, aké je. Je to dobrá schíza, tak vám poviem. Sama sa v tom nevyznám, ale učím sa. Moja psychiatrička nemá rada, keď poviem “snažím sa”. Takže učím sa. Vraj to moje učenie bude trvať ešte roky. Keby som za každých 10 rokov v chorobe mala rok na uzdravenie, tak o 3 mám vyhraté," ozrejmila v jednom z posledných príspevkov na sociálnej sieti. Zuzkine zábery z psychiatrickej kliniky, ale i mimo nej nájdete v galérii.
Koktejl.sk
