Nadávali jej do škuľavcov či okuliarnikov indických. Ako sa naučiť milovať to, za čo sa nám smiali?

V detstve som často verila, že nie som dosť dobrá. Že nie som hodná toho, aby si ma niekto všimol. Aby som bola dôležitá. Nevynikala som v ničom výnimočnom. Nebola som tou, ktorú by obdivovali pre krásu či nadanie.

A tak som sa učila byť neviditeľná.

Moje silné dioptrie a hrubé rámy okuliarov boli pre ostatné deti dôvodom na posmech. „Okuliarnik indický“, „slepúch“, „škuľavec“. Slová, ktoré sa mi zarývali do duše ako ostré čepele.

Nevinné detské hry sa pre mňa menili na boj o prežitie. Smiech, ktorý mi mal prinášať radosť, sa stal zvukom, pri ktorom sa mi stiahlo hrdlo. Pretože často patril mne. Ich krutosť bola neúprosná.

A ja? Ja som sa bránila tak, ako som vedela. Usmievala som sa, akoby ich posmech bol len šum, ktorý ma nezasahuje. Predstierala som, že ma to netrápi. Ale vo vnútri? Vo vnútri to bolelo viac, než by som si vtedy dokázala priznať.

Ako vykročiť zo zaužívaných koľají, vám poradí oceňovaná manažérka Ivana Molnárová v knihe Kto som, keď sa nik nepozerá. Knihu kúpite v letnej zľave 25 %.

Bolesť nebola náhla, prudká, paralyzujúca. Bola tichá, pomalá a každým dňom sa vpíjala hlbšie. Každé slovo, ktoré ma zosmiešnilo, každé odvrátenie pohľadu, každé prehliadnutie ma učilo, že asi nie som dosť. Nie dosť pekná. Nie dosť zaujímavá. Nie dosť hodná lásky.

Pôsobila som pokojne a nezaujato. Moje telo sa naučilo stáť rovno, moja tvár bola bez výrazu, akoby mi to bolo jedno. Ale pod maskou sa skrýval smútok. Zúfalá túžba byť prijatá. Byť videná. Byť milovaná.

A tak som urobila jediné, čo mi prišlo bezpečné – zamkla som tú bolesť do najhlbších zásuviek svojho vnútra. Verila som, že ak ju tam schovám, zmizne. Ak budem dostatočne silná, nedotkne sa ma to.

Ale rany nezmizli. Zostali tam.

Tiché, neviditeľné, prítomné. Ako tiene, ktoré sa objavili vždy, keď sa niekto pozrel inak, keď som cítila, že nie som dosť. Stali sa mojimi sprievodcami šepkajúcimi slová o tom, že nie som hodná obdivu, pozornosti ani lásky. Ak chcem, aby si ma niekto všimol, musím si to zaslúžiť.

Učila som sa byť dokonalá, snažila sa dokázať svoju hodnotu, presvedčiť svet, že za niečo stojím. Až neskôr som pochopila, že slová, ktoré ma kedysi zrážali k zemi, mi v skutočnosti ukazovali cestu k sebe.

Dôležitým krokom na ceste k sebe preto bolo prijať vlastné telo – predovšetkým oči. Po niekoľkých očných operáciách som sa zbavila okuliarov, ktoré ma sprevádzali od detstva. Hoci jedno moje oko si stále občas „robí, čo chce“.

Prijať svoju škuľavosť, akceptovať ju a dokonca si ju obľúbiť nebolo jednoduché. Bola to dlhá a miestami bolestivá cesta, ktorá si vyžadovala mesiace tvrdej práce.

Kedysi som mala tendenciu kontrolovať každú jednu fotku. Skúmala som, ako veľmi je to vidieť, či bol záber z dobrého uhla, či sa dá táto „chyba“ nejako zakryť. Bola to nekonečná snaha zamaskovať niečo, čo som považovala za svoj nedostatok, niečo, čo ma robilo zraniteľnou.

Postupne, krok za krokom, som začala meniť pohľad na seba. Uvedomila som si, že moje oči nie sú len súčasťou môjho tela. Sú barometrom, ktorý odhaľuje moje pocity. Radarom, ktorý odráža stav môjho vnútorného sveta.

Začala som si všímať súvislosti. Keď som bola unavená, fyzicky vyčerpaná alebo pod veľkým tlakom, moja škuľavosť bola výraznejšia. Bolo to, akoby moje telo cez oči vysielalo signály: „Zastav sa. Spomaľ. Načerpaj silu.“ Naopak, keď som bola v psychickej pohode, oddýchnutá a spokojná, zdalo sa, že moje oči sú v harmónii.

Pochopila som to. Nemusím bojovať so svojím telom. Nemusím s ním zápasiť alebo ho meniť na obraz, ktorý som si vysnívala. Moje telo môže byť mojím spojencom. Môže byť mojím sprievodcom, ktorý mi ukazuje, čo potrebujem.

Prijatie mojich očí sa stalo symbolom niečoho oveľa hlbšieho. Nebolo to len o vzhľade. Bolo to o prijatí celej seba – mojich nedokonalostí, zraniteľností, všetkého, čo ma robí takou, aká som.

Dnes už viem, že moje oči nie sú „chyba“. Sú jedinečné. Sú súčasťou mojej cesty, ktorá ma učí prijať sa presne taká, aká som. A v tom je tá skutočná sila – nie v tom, že sa snažíme niečo zakryť, ale v tom, že sa naučíme milovať to, čo sme kedysi považovali za slabosť.

Viac o tom, ako sa vyrovnať s vlastnými traumami, sa dočítate v knihe Kto som, keď sa nik nepozerá od oceňovanej manažérky Ivany Molnárovej. Knihu získate v letnej zľave 25 %.